• Späť

DUCHOVNÉ OTROCTVO... PRIKÁZANIA...

Duchovné otroctvo je, keď je človek nútený veriť na základe ustanovení a prikázaní, pokým mu je zakázané skúmať pod hrozbou dočasných alebo večných trestov. Akonáhle sa človek môže slobodne rozhodnúť, či chce alebo nie akceptovať ponuknuté duchovné poznanie, nie je duchovne podrobený, a preto je plne zodpovedný za svoje myslenie a konanie. Preto Ježiš nehovoril Jeho učeníkom: „Prikážte ľuďom to, čomu majú veriť....“, ale poslal ich na svet so Slovami: „Choďte po celom svete a učte všetky národy....“ (Matúš 28:19).

Nejde o žiadne iné prikázanie, iba o prikázanie Lásky k Bohu a blížnemu.... Toto prikázanie zahŕňa aj všetkých desať prikázaní, ktoré Boh dal ľuďom prostredníctvom Mojžiša, pretože človek, ktorý plní prikázanie Lásky k blížmenu v žiadnom prípade neporušuje tieto Božské prikázania. A hriech je všetko, čo porušuje Božské prikázanie Lásky. Dôsledok hriechu je trest, takže človek sám seba potrestá a nie že by ho Boh trestal, ale podľa Božskej spravodlivosti je následok nelásky, hriechu, pre človeka vždy bolestivý a musí čeliť následkom hriecha na Zemi, ako aj v inej ríši.

Ale ak sa vydajú ľudské prikázania, ktorých nedodržanie sa považuje za hriech, ktorý má za následok Boží trest, vtedy je to duchovné otroctvo, je to obmedzenie slobodnej vôle, pretože človek bude robiť to, čo by mal, pod tlakom a bude mať malý úspech v jeho vzostupnom vývoji. Pretože to, čo je cenné pred Bohom, je len to, čo človek robí zo slobodnej vôle a kvôli Láske k Bohu. On musí mať na to vnuknutie zvnútra a v súlade s vnútorným hlasom, potom je to slobodné dielo, ktoré si Boh cení.

Vieru musí tiež získať človek sám prostredníctvom skúmania a premýšľania o tom, čo sa od neho vyžaduje, aby uveril. Musí to byť presvedčenie získané zo slobodnej vôle, no z prinútenia sa nesmie vyžadovať viera, ktorá musí byť bezpodmienečne prijatá, ak je prenesená človekovi školským spôsobom. Vtedy je človek v duchovnom otroctve a takáto viera je mŕtva a pred Bohom bezcenná.

Ale nespočetní ľudia sú držaní v duchovnom otroctve, sú často poučovaní ľuďmi, ktorí samí nemajú vedomosti, uvedení sú do určitého nutkavého stavu tým, že hriech s príslušnym trestom nasleduje každú doktrínu, tj. neprijatie viery sa zobrazuje ako hriech, ktorý má za následok trest. Človek by tak mohol sňať zo seba zodpovednosť, ak by nezažil pochybnosti o viere, ktoré čiastočne pochádzajú zvnútra a čiastočne zvonka, a ktoré ho povzbudzujú k tomu, aby o tom premýšľal, akonáhle to myslí vážne, aby stál v Pravde. Boh často otriasa mysľami tých, ktorí žijú v duchovnom otroctve; sú nútení premýšľať cestou vonkajších vplyvov a vlastného osudu aby využívali dar mysle a skúmali, napriek protitlaku tých, ktorí sa považujú za oprávnených učiť....

A duchovného otroctva sa zbaví ten, ktorému vážne záleží spoznať Pravdu, on rozpozná nespravodlivosť požadovania bezpodmienečne prijať niečo, čo mu ľudia podali. Pretože to, čo je Božské z ich učenia, je skúšajúcim uznané ako Božské, ale veľmi skoro sa naučí rozlišovať Božie dielo od ľudskej práce, veľmi skoro uznáva nedostatok učení, ktoré nie sú Božského pôvodu, a veľmi skoro prichádza k záveru, že je slobodná vôľa človeka hlavným činiteľom určujúcim vzostup jeho duše.

A vtedy sa oslobodí okov, ktoré sú ľudským dielom, vtedy sa jeho viera stane presvedčenejšou a bude oveľa cennejšia od formálnej viere, ktorej mnohí ľudia podľahli a v ktorej sú z tradície, no ktorá nevydrží také vážne skúšky, prichádzajúce na ľudí. Lebo vtedy sa zrúti stavba, ktorá sa už dlhú dobu zachovávala, ale ktorá nemôže prežiť, pretože je to ľudská práca a zanedbala slobodu vôle vydávaním príkazov, ktoré nezodpovedajú Božej vôli. Pretože ak ľudia majú za seba jedného dňa zodpovedať, musia byť schopní konať v úplnej slobode vôle a nikdy nesmú byť nútení rozhodnúť sa, ani prostredníctvom hrozby trestu za hriechy.... pretože inak sa oni nemôžu stať navždy dokonalými....

AMEŇ

DUHOVNO ROPSTVO.... ZAPOVIJEDI....

Duhovo je ropstvo ako čovjek putem odredaba i zapovijedi bude prisiljen u vjeru i ikakva provjera iste mu bude zabranjena uz prijetnju vremenih ili vječnih kazni. Ako se čovjek može sam slobodno odlučiti da li želi ili ne prihvatiti njemu ponuđeno duhovno dobro (znanje), nije duhovno porobljen i tako je potpuno odgovoran za svoje razmišljanje i postupanje. I zato Isus Njegovim učenicima nije rekao: “Naređujte ljudima šta trebaju vjerovati....”, nego ih je On u svijet poslao s Riječima: “Idite u svijet i učite sve narode....”

Nije ni do jedne druge zapovijedi negoli do zapovijedi Ljubavi prema Bogu i bližnjemu.... ta zapovijed uključuje i svih deset zapovijedi koje je Bog kroz Mojsija dao ljudima, jer čovjek, koji ispunjava zapovijed Ljubavi prema bližnjemu, ni na koji način ne krši one Božanske zapovijedi. A grijeh je sve što krši Božansku zapovijed Ljubavi. Grijeh za posljedicu ima kaznu, dakle čovjek kažnjava sam sebe, a nije da Bog kažnjava čovjeka, nego je u skladu sa Božanskom pravičnošću posljedica neljubavnosti, grijeha, uvijek bolna za čovjeka, i on posljedice grijeha mora uzeti na sebe, na Zemlji ili u onostranom.

No ako se daju ljudske zapovijedi, i ako se ne-pridržavanje njih čovjeku uračunava kao grijeh koji za sobom povlači Božju kaznu, onda je to duhovno ropstvo, jedno sakaćenje slobodne volje, jer čovjek će pod pritiskom činiti ono što treba, a imati malo uspjeha u njegovom razvoju prema gore. Pošto je pred Bogom dragocjeno jedino ono što čovjek čini iz slobodne volje Bogu za Ljubav. On se na to mora osjećati potaknut iznutra i mora slijediti unutarnji glas, jer tada je to slobodno djelo koje je Bogu vrijedno.

Isto tako vjera mora biti zadobivena od čovjeka samoga putem ispitivanja i promišljanja o onome što se od njega zahtijeva vjerovati. Mora se raditi o uvjerenju, zadobivenom iz slobodne volje, no pod prisilom se ne smije zahtijevati vjera, koja bi morala bezuvjetno biti prihvaćena ako je školski prenešena na čovjeka. Tada se čovjek nalazi u duhovnom ropstvu, a takva jedna vjera je mrtva, ona je bezvrijedna pred Bogom.

No bezbrojni ljudi su držani u duhovnom ropstvu, oni su naučavani, često od strane ljudi koji ni sami nemaju znanje, njih se stavlja u određeno stanje prisile time što grijeh sa svojom kaznom prati svako vjersko učenje, tj. ne-prihvaćanje vjere predstavljeno je kao grijeh koji za sobom vuče kaznu. Time bi čovjek sa sebe mogao skinuti odgovornost da mu se isto tako ne javljaju vjerske sumnje koje dolaze djelomično iznutra, djelomice izvana i koje ga potiču na razmišljanje, ako je ozbiljan u namjeri da stoji u Istini. Bog često uzdrma razmišljanje ljudi koji živ(otar)e u duhovnom ropstvu; oni bivaju putem vanjskih utjecaja, putem njihove vlastite sudbine potaknuti na razmišljanje, kako bi upotrijebili dar razuma i ispitali, usprkos protupritiska onih koji se osjećaju ovlašteni naučavati....

A iz duhovnog ropstva će se osloboditi onaj kome je ozbiljno stalo do Istine, taj će spoznati nepravednost zahtijevanja da se bez rezerve prihvati nešto što su mu ljudi prenijeli. Jer ono što je Božansko u njihovim učenjima, to onaj koji ispituje također i prepoznaje kao Božansko, no vrlo uskoro on uči razlikovati djelo Boga od ljudskog djela, vrlo uskoro prepoznaje slabost učenjā koja nisu Božanskog porijekla, i vrlo uskoro dolazi do zaključka da je slobodna volja čovjeka glavni čimbenik koji je odlučujući za razvoj duše prema gore.

I tada se on oslobađa okova, koji su ljudsko djelo, tad će i njegova vjera biti sigurna i biti će uvelike dragocjenija od formalne vjere, kojoj su mnogi ljudi potpali i u kojoj su iz tradicije, koja međutim ne drži vodu jednom kad na ljude dođu ozbiljni ispiti. Jer tada će se srušiti konstrukcija koja se dugo vremena održavala, koja međutim ne može opstati, pošto je ljudsko djelo i zanemarila je slobodu volje radi donošenja zapovijedi koje nisu u skladu s Božjom voljom. Jer ako čovjek jednom treba položiti račune, onda i mora moći postupati u punoj slobodi volje, a nikada uz prijetnje kaznama grijeha biti prisiljen na odluku.... Budući da on inače vječno ne bi mogao postati savršen....

AMEN